Nepriateľský bojovník vystrčí hlavu cez bariéru, za ktorou sa skrýva. Jedným výstrelom sa zrúti na zem a je mŕtvy. Keď sa ich spoločníci snažia zaútočiť alebo utiecť, sú tiež rýchlo zlikvidovaní. V priebehu niekoľkých minút leží tucet predtým živých bytostí bez života roztrúsených po miestnosti. Tento scenár sa odohráva v desiatkach, ak nie stovkách videohier. A takmer vo všetkých je to zábava.
Samozrejme, umenie nemusí byť zábavné, aby malo hodnotu. Množstvo filmov (Requiem za sen), televíznych seriálov (The Leftovers) a románov (Americké psycho) je veľmi nepríjemných, ale napriek tomu sú uznávané ako brilantné diela. Rovnaký princíp platí aj pre videohry, ale povaha tohto média prináša komplikácie. Film musí udržať pozornosť diváka len niekoľko hodín, ale videohry musia hráča zaujať oveľa dlhšie, potenciálne až na desiatky hodín. A zatiaľ čo predstavenia a fyzické umenie sa dajú sledovať pasívne, hry si vyžadujú aktívnu účasť.
Videohry už roky koketujú s myšlienkou odložiť zábavu bokom, aby sa hráči cítili nepríjemne. Hra Spec Ops: The Line vo svojom prerozprávaní Srdca temnoty vyzvala hráčov, aby zvážili cenu vojny, ale jej hrateľnosť je na nerozoznanie od strieľačiek, ktoré sa vyžívajú v násilí. Hororové hry ako Resident Evil a Outlast využívajú atribúty hororu na to, aby hráčov vyľakali, ale len povrchne, usmerňujúc ich k ďalšiemu vzrušeniu. Len veľmi málo hier sa pokúša vyvolať v hráčovi skutočný zlý pocit a ešte menej z nich je úspešných. Je to však plne možné a žiadna herná séria to nedokázala tak dobre ako The Last of Us, najmä The Last of Us Part 2.
Ak chcete divákov zaujať a zároveň ich znepokojiť, musí byť každé médium založené na rozprávaní nespochybniteľne napísané. Nie je žiadnym tajomstvom, že hra The Last of Us v tomto ohľade žiari. Už takmer desať rokov sa spoločnosti Naughty Dog dostáva chvály za príbeh, ktorý vytvorili, a príbeh Joela a Ellie (Troy Baker, respektíve Ashley Johnson odvádzajú jednu z najlepších prác svojej kariéry) zasiahne. Obe hry sa začínajú postavou - jednou detskou, druhou milovanou - zavraždenou v bezbrannom stave. Ani jedna scéna neodvracia zrak od brutality násilia a od začiatku udáva tón hier. Ten zostáva pravdivý počas celého príbehu, v ktorom je množstvo menovaných postáv mučených, zmrzačených a zabitých. Nájdu sa aj malé momenty odľahčenia a humoru, ale svet Last of Us je ťaživo ponurý.
Práve to, čo sa deje medzi scénami, je to, čím sa hra The Last of Us odlišuje, pokiaľ ide o to, ako prinútiť svoje publikum, aby sa krútilo. Pôvodná hra odviedla obdivuhodnú prácu vzhľadom na to, že vyšla v roku 2013 na PlayStation 3, čo je neslávne známy systém, na ktorom je ťažké vyvíjať hry. Každý, kto hru hral, si môže spomenúť na prvý raz, keď Clicker, jeden z odpornejších kmeňov Not Zombies nakazených hubovou infekciou, ktorá stojí za pandémiou, roztrhol Joelovi zubami hrdlo. A miniboss Bloater, ktorý Joelovi roztrhne tvár čeľusťami, zostáva jednou z najhrozivejších smrtí v hrách. Ale ako vo všetkých skvelých zombie médiách, aj tu je najdôležitejšie to, čo robíme iným ľuďom.
Hra The Last of Us využila grafickú vernosť, ktorú jej poskytla konzola PlayStation 3 (a neskôr aj PlayStation 4 po vydaní hry na túto konzolu v roku 2014), aby ukázala brutalitu, ktorú Joel spôsobuje ľudskému telu. Na nepriateľoch zasiahnutých výstrelmi do hlavy sa otvárajú výstupné rany a ich mŕtve oči hľadia do prázdna. Brokovnica, ktorú hra poskytuje na začiatku príbehu, má dostatočnú silu na odtrhnutie končatín z bezprostrednej blízkosti. Ľudské telo je krásne a krehké zároveň a spôsobenie takého masakru je hlboko znepokojujúce.
Hra The Last of Us Part 2, ktorá je určená výhradne pre PlayStation 4 a využíva roky grafického a technického pokroku, núti hráčov cítiť sa ešte horšie. Všetky tie isté krvavé prvky sú tu prítomné, pričom Ellie prejavuje ešte väčšiu bezohľadnosť ako Joel pri ručnom zabíjaní, ktoré je zobrazené v ohromujúcich, nechutných detailoch. Príbeh 2. časti, meditácia o pomste za každú cenu, je sám o sebe podstatne temnejší ako 1. časť a tomu zodpovedá aj miera zobrazovaného násilia. Nejde však len o úroveň násilia alebo jeho zobrazenie, ktoré časť 2 využíva na konfrontáciu s hráčom, ale aj o jeho bezprostredný dôsledok.
Vďaka vylepšenej umelej inteligencii nepriatelia (čo sú, treba zdôrazniť, iné ľudské bytosti, ktoré majú pravdepodobne svoj vlastný bohatý vnútorný život, rovnako ako hlavní hrdinovia) reagujú na to, čo im robíte. Zastrelíte niekoho na smrť pred očami jeho spolubojovníka? Spomínaný spolubojovník bude kričať od hrôzy a smútku, keď jeho priateľ padne. Odtrhnúť niekomu nohu brokovnicou? Bude sa zvíjať a kričať od bolesti a zúfalo sa od vás plaziť. Druhý diel zaviedol do hry psy a po ich zabití budú ich majitelia reagovať s bolesťou, ktorú cíti v kostiach každý, kto prišiel o domáce zviera.
V oboch hrách hra núti hráča zamyslieť sa nad morálkou postáv. Je Joel dobrý človek? Sú Ellie alebo Abby zlí ľudia? Hranice medzi všetkými sú zámerne ponechané nejasné, ale história násilia, ktorú majú spoločnú, je prezentovaná ako niečo, čo treba mať proti všetkým. Vo vákuu by mohlo byť ktorékoľvek z ich rozhodnutí ospravedlniteľné, ale morálka neexistuje vo vákuu. Ich násilie - a teda aj násilie hráča - môže byť voľbou medzi vlastným životom a smrťou, ale to neuberá na obludnosti ich činov. V hre The Last of Us sa násilie nikdy necíti dobre, pretože také nie je.
Najmä v prípade druhého dielu je nepríjemná povaha hry kľúčovou súčasťou posolstva, ktoré sa hra snaží odovzdať. Pomsta je cyklus, a to úplne neuspokojivý. Násilie plodí len ďalšie násilie a nikto nedostane späť to, čo stratil, iba si zakrvaví ruky. Ellie má šancu vrátiť sa späť, zbaviť sa bolesti a začať sa liečiť. Zakaždým sa však rozhodne pre ďalšie násilie a druhá časť jasne ukazuje, že sa mýli. S každým zmrzačeným telom a každým ukradnutým životom dáva hra hráčovi pocítiť, ako veľmi sa mýli.
Ak sa dá The Last of Us Part 1, remake originálu z roku 2014, ktorý je graficky skutočne úchvatný, niečo vylepšiť, tak to, že mohol do svojej hrateľnosti pridať viac týchto dodatočných reakcií umelej inteligencie z druhej časti. Vďaka aktualizácii grafiky a fyziky je gore mravenčie realistickejšie, ale pridaný punc šialených, bolestivých interakcií medzi zranenými nepriateľmi mohol Joelovým akciám dodať ešte väčší spád. Hoci Joelov osud v druhej časti bol pravdepodobne vždy sporný, bolo by zaujímavé dať si ho do súvislostí po tom, ako si za neho zahráte s aktualizovanou hrateľnosťou. Joel podľa vlastného priznania urobil hrozné veci a možno by pocit plnej váhy všetkých životov, ktoré vzal, a bolesti, ktorú spôsobil, dodal úvodu druhej časti ďalšie pochopenie.
Obe hry zo série The Last of Us sa nevyhýbajú ani tým najbrutálnejším a najhroznejším aspektom ľudskej povahy. Ba čo viac, dávajú hráčovi pocítiť každú sekundu, a to aj počas hrania. To, že sa im to darí tak dobre a zostávajú tak uznávané, svedčí o ich umeleckej vízii a prevedení.
